reklama

„Rodina má byť pokope...“

hovorieval môj otec. A tak to u nás aj bolo. Všetci sme žili v malej dedinke, ujovia, tety, sesternice, bratranci, babky, dedkovia...

Písmo: A- | A+
Diskusia  (39)

Jedna teta sa vydala na Lúčky (možno je správne do Lúčok, ale my sme takto vždy hovorili, po našom). Teda bola to len malá dedinôčka pod Chočom a jej názov by asi nikto nepoznal, tak sme si zaužívali, Lúčky. Za nejaký čas ju starký, jej otec a brat, môj otec dotiahli späť do našej rodnej obce, no aby bola rodina pokope.

Ja naopak som vnútorne s otcom nesúhlasila a neustále ma to ťahalo preč, niekde, kde je živšie, poznávať ďaleký svet, nových ľudí, čokoľvek, len nebyť v tej zapadnutej dedine. Babka mala „Snár", ktorý sme takmer každé ráno konzultovali a na konci tejto tajomnej knihy bol výklad znamení. Z celej stránky, ktorá sa ma bytostne dotýkala, som si vybrala len jedno: „Budeš cestovať." A tomu som uverila, úplne, bez výhrad.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Tak sa aj stalo. Napriek tomu, že u nás zúril komunizmus, s manželom sme si už vtedy našli cestičky ako nazrieť do zakázaných záhrad. Keď sme prvýkrát odchádzali do ďalekého sveta na dlhodobo, veľmi sme sa tešili a pokladali sme to za životnú výhru. Myslela som, že sa tešia aj naši rodičia keď nás mladú rodinku odprevádzali na lietadlo. Ich slzy som vnímala ako slzy šťastia.

Cudzinu som si vychutnávala. Zakrátko som však zistila, že mi chýba rodina, priatelia a všetko to bežné, z predošlého pohľadu nepodstatné. Slovenská krv nám začala prúdiť akosi intenzívnejšie a najväčšou životnou radosťou sa stali krátke návraty domov. Avšak naše zamestnanie nám nedovolilo vrátiť sa natrvalo.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Výhodou bolo, že sme boli mladí, plní nadšenia spoznávať. Ľahko sa nám nadväzovali nové priateľstvá a naviac sme boli denno-denne zaneprázdnení výchovou našich dvoch ratolestí.

Dnes je šíry svet otvorený pre každého Slováka. Netreba mu celý život šetriť, žeby sa dostal za hranice, práve naopak, ľudia cestujú, aby si vylepšili svoju finančnú situáciu. Všetci sa tešia, keď prvýkrát odchádzajú, zvedavosť je taká.

Ale je to naozaj výhra, keď odídeme na niekoľko rokov alebo úplne? Tí, čo neodišli, odpovedia áno, tí čo odišli, rázne nie.

Otec rodiny odíde za zárobkom, vraj len načas, ale vrátiť sa je ťažké, rodina si zvykla na určitý finančný štandard a ani on im ho nechce odoprieť. Roky bežia a z dočasného sa stáva trvalé. Následky sú rôzne.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Ja som odišla s rodinou, ale ani to nie je také jednoduché, ako by sa zdalo. Nie je mi dožičené bežne sa tešiť z maminho nedeľného koláča a kávy, netáram sa s priateľkou po obchodoch... Väčšinou sama alebo len s niekým, koho mi obmedzený okruh možností dal. Ľudia okolo mňa hovoria cudzím jazykom, ale aj ich myslenie je iné. Sú milí, rozhovor sa točí okolo počasia alebo o poslednej udalosti, ktorú priniesli médiá.

Kdekoľvek nás vietor zaveje, zostávame cudzincami a nikdy nám neprestane chýbať naša domovina. Poznala som emigrantov, ktorí žili desiatky rokov ďaleko od svojej vlasti. Zariadili si tam život, vychovali deti, niektoré sa tam aj narodili a boli z nich Austrálčania, Američania... Ale ten, kto prežil svoju mladosť na Slovensku, nikdy naň nezabudne. Aj svojho budúceho partnera porovnáva so svojimi rodičmi, súrodencami. Muž chce, aby jeho manželka varila, starala sa o domácnosť ako jeho matka, aby to nebola žena, ktorá kúpi hotové jedlo a hodí ho do mikrovlnky. Nechcem tým povedať, že iné ženy nie sú dobré, ale sú iné a my väčšinou chceme to, čo sme videli doma. Je nám to blízke, pripomína nám to bezstarostné detstvo a v konečnom dôsledku chceme to isté pre naše deti.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Cestovanie, poznávanie iných kultúr, štúdium v cudzine je samozrejme perfektná vec. Odporúčala by som to každému mladému človeku. Rozširuje to jeho obzor, stáva sa odolnejším, nebojácnym, naučí sa cudzie jazyky. Ale neskôr... Každý sa musí rozhodnúť sám. Bohužiaľ rozhodovanie nestojí na tom, či chcem ísť domov alebo zostať inde. Rozhodovanie je o tom, kde mám lepšie zamestnanie, viac možností na rozvoj kariéry. A tiež pre mladého človeka je určite lákavejší Londýn, New York ako Čadca, Zvolen alebo aj Bratislava. Rodičia smútia, že ich syn, dcéra je ďaleko, ale zároveň sa tešia z ich úspechov. Lebo byť v cudzine pre každého, kto je doma, znamená mať sa lepšie. Problém nastáva až vtedy, keď starí rodičia zistia, že sa s vnúčikom nedohovoria a že sú pre neho cudzí. Že sa nemôžu na staré kolená tešiť z pobehujúcich potomkov. Občasné návštevy prázdnotu nezaplátajú.

Migrácia sa nedá zastaviť, ktorýkoľvek kút sveta je dnes ľahko dosiahnuteľný. Manželstvá sa miešajú, rasy sa miešajú, je to prirodzený vývoj. Ale aj tak sa mi zdá, že nám neskôr niečo chýba. Každého to ťahá k rodnej hrude, nasiakli sme tým našim, ktoré je iné ako to za horou a vodou.

Väčšinou ľudia dokážu presvedčiť sami seba, že správne je to, ako to je a tam, kde sú. A to je dobre!

 Ale aj tak,... rodina má byť pokope.

Magdaléna Matejková

Magdaléna Matejková

Bloger 
  • Počet článkov:  53
  •  | 
  • Páči sa:  59x

Vyzradia ma moje príspevky na blogu. Zoznam autorových rubrík:  Krátky príbeh z AfrikyAfrikaOsobnéKrátky príbehSkutočný príbehÁziaSúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Juraj Karpiš

Juraj Karpiš

1 článok
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
Adam Valček

Adam Valček

14 článkov
Jiří Ščobák

Jiří Ščobák

752 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu