Ako som už spomenula, písať som teda začala preto, aby som pomohla sama sebe v cudzom svete. A poviem vám, vyšlo to! Už samotné písanie ma obohacuje a prináša mi radosť. Počas neho intenzívnejšie premýšľam, usporadúvam myšlienky, je to vlastne forma meditácie. Celá myseľ sa zaoberá len slovíčkami, krásou ich usporiadania, tak, aby neskôr potešili aj iných. Postupne, ako sa biely hárok zapĺňa vetami , odsekmi, moje potešenie narastá, neustále sa vraciam späť, čítam odznova a odznova. Keď je text hotový, vydýchnem si spokojnosťou. Potom príde pôžitok z vyberania fotografií a vkladania ich do textu. Musím priznať, že niekedy sa aj hnevám na súborový manažér, perex a iné, pretože nie vždy sa mi všetko darí na prvý pokus. Ale to asi preto, že nie som počítačový macher.
Každý bloger vie, že najväčšia potecha prichádza vtedy, keď sa po uverejnení článku zvyšuje počet prečítaní a hlavne karmička. Tak to vám je normálne adrenalín. Ráno zapnem počítač a s napätím očakávam, koľko čitateľov kliklo na môj článok a nebodaj aj prispelo ku zvýšeniu karmy. Veľkým ocenením je, keď si vás všimnú naši admini a azda sa dostanete do internetového časopisu alebo aj ďalej... Nepochybne, toto všetko sa pozitívne odráža na vnútornom pocite a vynikajúco vplýva na našu dušu. Dalo by sa povedať, že my blogeri sa takto liečime z neduhov, ktoré každodenný život prináša, lebo okrem iného je to aj forma, ako sa vyrozprávať. Najskôr je to len monológ, ale časom sa môže zmeniť na intenzívny dialóg .
V dnešných dňoch sa dá cez internet viesť neskutočné množstvo komunikácií. Ale táto blogerská je pre mňa výnimočná. Na začiatku som si myslela, že je to iba krátke spojenie môjho článku so známymi, ale hlavne neznámymi ľuďmi, a bodka. Lenže v priebehu polroka som pochopila, že to má oveľa širší záber. Všetci, čo navštevujú túto stránku, si chtiac-nechtiac vyberajú svojho blogového priateľa cez jeho články. Keď ma niekto osloví zaujímavým príspevkom, je len prirodzené, že sa na jeho blog vrátim, pretože opäť očakávam pútavé čítanie. No, taký Baran, každú chvíľu číham, kedy hodí niečo nové, alebo pani Kotulová a mnoho ďalších... Sú to moji priatelia, o ktorých sa rozprávam s manželom a teším sa na virtuálne stretnutia s nimi.
Písanie ma posúva ďalej, dopredu. Začala som si oveľa viac všímať veci okolo seba, správanie ľudí, premýšľam nad ich činmi, avšak z pohľadu akoby tretej osoby. Viac čítam kvalitnú literatúru, hľadám synonymá, robím si zápisky. Blogovanie je koníček na dvadsaťštyri hodín denne, ale pritom vás to nijako neobmedzuje pri práci a pri rodinných povinnostiach. Jednoducho bloger musí byť stále v strehu, pretože kedykoľvek sa môže naskytnúť téma na dobrý článok.
Táto magická činnosť nie je ani trošku mrhaním času, je to len iný spôsob myslenia, ktoré potom vo vhodnej chvíli vložíte na papier. Je to príjemná závislosť na niečom, čo vás povznáša.