Úradník na rwandskej strane nás prekvapil svojou dôstojnosťou, inteligentným zjavom i prejavom. Kmeňová príslušnosť z neho priam sálala. Rwandské obyvateľstvo sa skladá z príslušníkov dvoch kmeňov, Tutsi a Hutu. Ale o tom inokedy, pretože dnes sú naším hlavným cieľom horské gorily, ktoré žijú na vulkanických svahoch dažďového pralesa Rwandy a Konga.
Z ubytovne v horách Virunga vyrážame ešte za tmy autom na miesto, kde sa sústredia všetci, ktorí dnes budú putovať za gorilami. Denne sa na trek dostane desať skupín, každá sa skladá z ôsmich turistov, dvoch skúsených sprievodcov, ozbrojeného muža a muža s mačetou, ktorý bude presekávať hustý porast. V horskom pásme Virunga na rwandskej strane žije vyše dvadsať gorilích rodín, z toho osem je vyčlenených na výskum, tie sú pod prísnym dozorom výskumníkov a na kontakt s ľuďmi nie sú zvyknuté, desať je určených na turistické účely. Tieto sú na prítomnosť ľudí privyknuté, čo však neznamená, že sú skrotené. Ďalšie rodiny žijú absolútne divoko a ich počet sa len predpokladá.
Naša skupina navštívi rodinu Sabyinyo. Každá gorilia rodina má svoje meno a tí, ktorí s nimi prichádzajú do kontaktu často, poznajú aj mená jednotlivých členov rodiny. Najskôr sa musíme oboznámiť s inštrukciami, ako sa správať počas návštevy. Nesmieme sa k nim priblížiť bližšie ako na sedem metrov, výnimkou je, keď sa rozhodnú prísť ony k nám. Gorily občas hlboko zahmkajú, na čo máme odpovedať rovnakým spôsobom. Znamená to, že sme v pohode a prišli sme ako priatelia. V prípade, že si pán tlupy začne búchať päsťami do hrude, máme sa zohnúť, nepozerať mu do očí a tým naznačiť podriadenosť. Ak sa gorila vyberie naším smerom, máme jej uvoľniť priestor. Nesmieme na ne ukazovať prstom, pretože by si mohli myslieť, že mierime zbraňou.
Pomaly stúpame do kopcov, postupne sa porast zahusťuje, černoch s mačetou nám uvoľňuje cestu. Asi po hodine prichádzame na miesto stretnutia s mužmi, ktorí našu goriliu rodinu sledovali predošlý deň pred uložením sa k spánku. Tam zvyčajne zostane aj nasledujúce dopoludnie. Štyria muži pôsobia divoko, no niet sa čo čudovať, dažďový prales je ich domovom. Dozvedáme sa, že sú to bývalí pytliaci, ktorých prevychovali, a teraz za riadnu plácu, rovnako ako predtým, sledujú gorily. No veď kto by sa tu vyznal lepšie ako oni?
Z kopca vidíme do údolia s hustou zeleňou, kde-tu sa mihne vetvička, ale žiadneho živého tvora nevidíme. Až keď zostúpime dole, vľavo v kríkoch sa pohne niečo čierne. Za chrbtom začujem: „Opatrne, to je pán Guhonda.“ Až neskôr sa dozviem, že je to vodca tlupy, 43-ročný „silverback“ (sivý chrbát). Váha 240 kilogramov a výška 173 centimetrov. Silu má takú, že jedným hmatom roztrhne dospelého človeka na dve polovice. Postupne začnú spoza kríkov vykúkať aj ďalší členovia rodiny, aj oni sú zvedaví, kto ich dnes prišiel navštíviť.
Už veľakrát som počula ľudí rozprávať o tomto nezvyčajnom zážitku, ako sa celú hodinu (to je čas vyčlenený pre návštevu) nemohli poriadne nadýchnuť a pobyt prežili v stave vzrušenia a napätia. Avšak stali sa aj nie moc príjemné príhody, kedy „silverback“ schmatol muža, ktorý zrejme prišiel bližšie ako sa pánovi domu páčilo, alebo strhol fotografa, ktorý na neho mieril veľkým objektívom. Inokedy je to len priateľské kopnutie či potľapkanie, čo pre nás krehkejších nemusí pôsobiť až tak mierumilovne. Preto som aj dosť dlho váhala, či túto avantúru uskutočniť alebo radšej nie. Nakoniec som tu obkolesená 14-člennou rodinou najväčších primátov a som maximálne pokojná, necítim žiadne napätie, naopak cítim z nich vyžarovať pohodu a príjemnú rodinnú atmosféru.
Hlavou rodiny je najstarší a najsilnejší „silverback“ pán Guhonda. Na chrbte má sivú srsť, čo mu dodáva na vážnosti. Rodina má ďalších dvoch „silverbackov“, jeho synov, 23-ročného a 16-ročného. Až zosilnejú, premôžu otca a jeden z nich sa stane vodcom tlupy. Všetky samice rodinného spoločenstva patria dominantnému samcovi, žiaden iný sa nemá právo s nimi páriť. Ak sa podarí mladšiemu „silverbackovi“ vybojovať samicu z inej rodiny, bude tiež patriť hlave rodiny a mladík si môže so svojou milou užívať len potajomky. Samice porodia len jedno mláďa, ktoré s nimi zostáva až do ďalšieho pôrodu, čo sú celé štyri roky.
Navečer sa skupina zvyčajne presunie na nové miesto, kde sa uložia k spánku do nového hniezda z vetiev. Veľké samce na zem a samice s mláďatami niekedy aj do korún nízkych stromov. Spia až dvanásť hodín. Stravujú sa dvakrát denne, ráno a pred večerom, medzitým je siesta. Sú to čistí vegetariáni. Hlavnou potravou sú bambusové lístky, ale aj iná šťavnatá zeleň, prípadne korienky, kôra či huby.
Mali sme veľké šťastie, pretože pán Guhonda sa presunul z hustého krovia na malú čistinku, kde si pochutnáva na čerstvej zeleni. Postupne ho nasledujú aj ďalší rodinní príslušníci. Matky nesú mláďatá na chrbte, tie trošku väčšie šantia naokolo a predvádzajú sa. Skutočne sa chovajú podobne ako ľudia, niet sa čo čudovať, veď 93% génov majú rovnakých s nami.
Bola to výnimočná skúsenosť, v mojom vnútri znamenala pokoj a pohodu, ktorú cítim ešte aj teraz, keď píšem. Bez pochýb je to jeden z najlepších zážitkov, ktorý nám čistá príroda môže ponúknuť. Pre krajiny, ktorým sa podarilo uchrániť tieto tvory, je to dnes veľký finančný prínos, ale zároveň aj zodpovednosť. Rezervácie sú prísne chránené a ani domorodci žijúci v tesnej blízkosti nemajú dovolené prekročiť hranicu.
V roku 1988 bol natočený nezabudnuteľný film o ochrane a živote horských goríl podľa skutočnej udalosti. Hlavnou hrdinkou je Diana Fosseyová, americká biologička, ktorú vynikajúco stvárnila Sigourney Weaver. Film sa volá „Gorily v hmle“ a dej sa odohráva práve v pohorí, ktoré sme navštívili. I dnes sa dá prísť na návštevu do rodiny Susa, ktorá bola predmetom výskumu Diany Fosseyovej, v jej panstve je vedkyňa aj pochovaná. Je to najväčšia rodina, ktorá v tejto oblasti žije, má 40 rodinných príslušníkov.