Panoráma Himalájí s Everestom priamo pred nami
Najskôr však musíte prekonať takéhoto hada
Maľba a či skutočnosť?
Po ceste sme pomohli nešťastnému vodičovi zapadnutého autobusu a o hodinku neskôr sme už boli pri kláštore Rongbuk, ktorý je najvyššie položeným kláštorom na svete. Veď ktorému z mníchov by sa chcelo unikať pred svetskými radovánkami ešte vyššie ako päťtisíc metrov nad morom? Oproti kláštoru ponúka svoje služby honosný, ale chladný, neútulný hotel a tiež penzión úbohého prevedenia so suchou toaletou. Oba bez kúrenia a teplej vody. Ceny neúmerné ponuke, ale inej možnosti tu niet, leda ísť spať do nomádskeho stanu.
Kláštor Rongbuk bol založený v roku 1902, má výnimočnú polohu, odkiaľ možno vidieť vrcholy Shishapangma, Mount Everest, Cho Oyu ba aj špičku Gyachung Kang
A dobre sme urobili. Za nižšiu cenu krásne štýlové ubytovanie. S vodou a toaletou to síce bolo rovnaké, ale tradičný stan kočovných Tibeťanov so stenami z jačej srsti bol vo vnútri útulný a navyše pekne dekorovaný. V strede piecka, ktorá vydávala príjemné teplo. Ohník v nej živila mladá Tibeťanka kozími bobkami. Z vody z blízkeho prameňa a z horských bylín navarila čaj, ktorý sa veľmi hodil v to chladné popoludnie. Oddychovali sme, no podchvíľou vystrkovali hlavu von zo stanu, aby sme sa uistili, že sme ozaj tu, priamo pri nohách majestátneho Everestu vo výške 5300 metrov nad morom.
Nomádsky stanový tábor pod Mount Everestom
Sedemnásťročná správkyňa stanu sa vracia s vodou na čaj
Vo vnútri stanu
Chýlilo sa k večeru a my sme sa s istými obavami chystali na noc. Minulej noci bolo - 8°C a zrejme treba opäť rátať s rovnakou teplotou. Domáca dievčina v noci do piecky neprikladá, čo neveští nič dobrého. Každý sa začal na noc obliekať: hrubé ponožky, teplý sveter, bundu, čiapku... Pod seba paplón, na seba spací vak a ďalší paplón - našťastie nám ich poskytli nadostač. Zaliezli sme do našich pelechov a Mongošik popri čítaní knihy prikladal bobky. Na to však nemá kvalifikáciu, takže mu k polnoci ohník zhasol. Vyriešil to tým, že nás všetkých prikryl ešte dekami z jačej srsti, ktoré síce páchli po vysokohorských zvieratách, ale výborne hriali.
Zvyšok noci sme strávili striedavo zakrývaním hlavy spacím vakom a odkrývaním v intervaloch. Keď bola hlava odkrytá, mrzla, po čiastočnom zakrytí dochádzal kyslík, ktorého je v tejto nadmorskej výške poriedko a dusilo nás. Nikto sa veľmi nevyspal, všetkých bolela z výšky hlava. Za odmenu sme nad ránom získali neopísateľný pohľad na Everest, osvetlený vychádzajúcim slnkom. Počasie nám prialo, nie vždy sa podarí vidieť najvyššiu horu sveta v celej svojej kráse.
Skoro ráno - citiť chlad a silu Everestu
Slnko odvážne prekonáva studenosť najvyššej hory sveta...
...zatiaľ to moc necítim.
Zaliaty slnkom
Napriek únave sme neodolali pešej túre do základného tábora. Niektorí horolezci už boli hore, popíjali čaj pred stanmi a robili si plány na nastávajúce dni. Jednému z nich sme sa prihovorili:
„Chceš ísť až tam hore?" ukazovali sme na špičku Everestu, kúpajúcu sa v žiarivom slnku.
„Všetci, čo sú tu, chcú ísť až hore!" znela jednoznačná odpoveď.
Dozvedeli sme sa, že je zo skupiny piatich Rakúšanov, v základnom tábore sú už päť dní a výstup na vrchol predpokladajú asi o mesiac. Posledný útok budú robiť z tábora vo výške 8200 m, teplota tam bude okolo -40 stupňov. Spolu so strašným vetriskom a oveľa kritickejším nedostatkom kyslíka než je ten, ktorý nás v noci tak kváril, to nebude nič na závidenie. Radšej sme pozbierali pár kamienkov na pamiatku a tešili sa, že my už budeme len klesať.
Základný tábor horolezcov
Absolútna blízkosť ťažko prekonateľnej hory
V kempe
Šerpovia, ktorí ho veľakrát pokorili. Podarí sa im to aj tentoraz?
Na pamiatku
Himalájske vrchy nás prekvapili svojou štruktúrou. Aj keď sme vedeli, že vznikli tým, že sa indický subkontinent „vtlačil" do ázijskej pevniny a na mieste stretu sa vydvihol, udivilo nás, aké to bolo všade zjavné. Nespočetné vrstvy usadenín, vytvorené pravekým oceánom, sa skrútili do často bizarných tvarov, podporených meniacimi sa farbami pásov.
Stlačené vrstvy hornín tvoria obdivuhodné tvary i farby
Pri tábore horolezcov sme sa priblížili ku karaváne jakov. Tieto mohutné krásne zvieratá sú tu všetkým. Dávajú mlieko, maslo, ktoré sa pridáva do mnohých tibetských jedál a nalieva do svietnikov v chrámoch, srsť, ktorá nás tak dobre v noci ochránila od zimy a mäso, ak sa nájde budhistický zapredanec, ktorý zviera zabije. Okrem toho však mnohým dáva živobytie ako dopravný prostriedok. Tieto karavány mieria cez vysokohorské sedlo povedľa Everestu do Nepálu s nákladom matracov, prikrývok a rôzneho čínskeho priemyselného tovaru, späť sa budú o týždeň vracať naložené nepálskymi potravinami. Jaky si popri ceste nenájdu trávu, od majiteľov dostávajú jačmenné koláče. A zato musia vyšliapať tam, kam by sa žiaden tereňák ani len nepokúsil.
Karavána jakov
Je to silné zviera, ktoré žije v 4000 až 6000 metroch nad morom, dokáže odolávať extrémnemu chladu a nie je náročné na potravu
Kde už nerastie tráva, poslúži jačmenný koláč
Ani nomádi vedúci karavánu nie sú nároční
Karavána smeruje cez drsné sedlá Everestu až do Nepálu
Cestou dolu rozľahlým suchým riečiskom sa ešte naši dvaja Tibeťania zastavili, aby sa poklonili malému potôčiku, cez ktorý sme prechádzali. Obetovali bohom vodu tak, že ju každý trikrát vyšplechol na vyschnutý breh. Miestni iste dobre vedia, že ľadovcov ubúda a bez vody z nich sa táto púštna krajina nijako nezaobíde...
Voda - zdroj života
Ešte posledné pohľady...
...a posledná karavána, ktorú stretávame, "Šťastnú cestu!"
Modlitebné vlajočky rozvievajú požehnanie do celého sveta
Záver tibetského pobytu sme strávili na ceste. Najskôr prekážková dráha ťažšia ako rely Dakar, potom rovné úseky Diaľnice priateľstva, stúpanie poblíž najnižšej osemtisícovky Shishapangmy a nakoniec dych vyrážajúci kaňon rieky Bhote Koshi pred hranicami s Nepálom. Zostup po serpentínach nám oživili cestári, ktorí priamo pred nami odpálili tri nálože trhavín. Ak by sa zosunula časť už predtým vystrieľanej cesty, na ktorej sme stáli, iba by sa zvýšila smutná štatistika iste mnohých obetí, ktoré si táto stavba vyžiadala.
Kaňon rieky Bhote Koshi pred hranicani s Nepálom. Vpravo hore cesta, ktorou sme prechádzali.
V hraničnom meste Zhang Mu žije už prevaha etnických Číňanov. Pohostinnejšie zelené prostredie a možnosť obchodovania s južným susedom im stáli za to, aby oblasť ovládli. Odchod z Tibetu sa podobal na príchod - prísna colná prehliadka, trma-vrma a o chvíľu sme sa už dohadovali s nepálskymi taxikármi, pretože s našimi tibetskými sprievodcami sme sa museli rozlúčiť.
