Tibet – spirituálne centrum budhizmu

Autor: Magdaléna Matejková | 22.3.2014 o 12:00 | Karma článku: 7,63 | Prečítané:  1094x

Starosti s našou cestou do Tibetu sa začali oveľa skôr ako cesta samotná. Čínska vláda robí problémy s vydávaním cestovných povolení do Tibetu pre určité skupiny zamestnaní, a tak na prvý pokus zamietla povolenia aj nám. Nevzdávali sme sa,  na druhý pokus sme trošku zaklamali a nakoniec to vyšlo! Síce na poslednú chvíľu, ale risk stál za to. A tak naša malá skupina pokračuje v spoznávaní himalájskej krajiny, tentoraz z inej strany.

Usadili sme sa na najlepších sedadlách v lietadle z Kathmandu, na ľavej strane pri okne, s krásnym výhľadom na najvyššie hory sveta. Počasie nám prialo, ako na dlani sme mali Mt. Everest (najvyšší na svete, 8848 m), Lhotse (4-tý najvyšší, 8516 m), Makalu (5-ty 8485 m), Cho Oyu (6-ty 8188 m) a Shishapangmu (14-násty 8027 m). Týčili sa nad mrakmi, pokryté snehom. A za nimi celý masív Himalájí, tiahnuci sa až na obzor.

Mount Everest (8 848 m) pred nami

Mount Everest (8 848 m) pred nami

Takmer sme sa ho dotkli

Takmer sme sa ho dotkli

Let trval iba hodinu, ale kuriózne sme hodinky prestavovali o 2 hodiny a 15 minút. Nepál je jedinou krajinou na svete s časovým posunom o štvrťhodinu oproti ostatným. A Tibet sa riadi oficiálnym časom Pekingu, takže slnko tam vychádza v apríli až okolo ôsmej hodiny.

V závere letu nás to nad hornatým Tibetom značne hádzalo, my sme sa však oveľa viac sústredili na scenérie pod nami. Zeleň na opačnej strane himalájskeho pohoria vystriedala sušina. Keď sme uvideli pod sebou polovyschnuté koryto rieky Brahmaputra (prítok Gangy), ktorú Tibeťania volajú Tsangpo, už sme boli nad letiskom. V rukáve z lietadla chcel zaostávajúci Cestovateľ rýchlou chôdzou dobehnúť ostatných, ale nadmorská výška 3600 metrov sa hneď pripomenula. Zatočila sa mu hlava a z obavy pred vážnejšími komplikáciami ihneď pribrzdil. Pred pasovou kontrolou sme sa aj tak museli stretnúť, pretože Číňania vydávajú víza iba skupinám na jednom spoločnom doklade. Chvíle nervozity, či nám neprídu na naše oklamané zamestnanie a nepošlú nás tým istým lietadlom späť. No o pár minút sa už zvítavame s naším sprievodcom Lobsangom.

 Songtsän Gampo je tradične označovaný za prvého, kto priniesol budhismus tibetskému ľudu

Songtsän Gampo je tradične označovaný za prvého, kto priniesol budhismus tibetskému ľudu (na ceste z letiska do centra Lhasy)

Sprievodcu v Tibete musíte mať. Ten vás okrem sprevádzania aj informuje, čo môžete a čo nesmiete. Okrem samozrejmého zákazu výkrikov či nápisov podporujúcich slobodu Tibetu nesmiete hlavne fotografovať množstvo objektov a kultúrnych pamiatok a obzvlášť všadeprítomných čínskych vojakov, ktorí sa v útvaroch i jednotlivo presúvajú z miesta na miesto alebo so samopalmi hliadkujú na strechách. Náš sprievodca bol našťastie Tibeťan zo západnej oblasti Amdo blízko posvätnej hory Kailash. Bolo z neho cítiť protibetské názory, aj keď sa ich bál vyjadriť otvorene.

Hliadkujúci vojaci - sú všade, ale ani tí nám neprekazili hlboké dojmy z Tibetu

Hliadkujúci vojaci - sú všade, ale ani tí nám neprekazili hlboké dojmy z Tibetu

Náš hotel Gorkha je v historickom strede mesta, vymaľovaný v tradičnom štýle a má neuveriteľne ochotný personál. Všetky rozmary nás turistov, ktorí nevedeli spať v zime a dokonca aj pri raňajkách chceli zatvárať nezatvoriteľné dvere na reštaurácii, s úsmevom plnili. Nakoniec sme si tak padli do oka, že ku koncu nášho pobytu miestna televízia natočila s nami propagačný šot v hoteli na prilákanie turistov do Tibetu. Dúfam, že nádejných turistov do Tibetu neodradia naše tváre pri chutnaní tibetského čaju s jačím maslom, tvrdých tvarohových sušienok a najmä niečoho, čo sľubovalo príjemnú chuť malých sladkých rezov, ale v skutočnosti bolo slano-kyslou zmesou jačmennej múky s neodmysliteľným jačím maslom, tvarohom a sušeným jačím mäsom. Až neskôr sme sa dozvedeli, že tibetské pivo, ktorého sme si pred kamerou viackrát s blaženým úsmevom dopriali, sa vyrába z jačmeňa a zvyčajne sa zahusťuje slinami. Celkovo však máme na natáčanie príjemné spomienky, sedeli sme v krásnom prostredí hotela na slnečnom dvore s Tibeťanmi v národných krojoch a cez tlmočníka sme si vymieňali zaujímavosti zo svojich krajín.

 Pavlač v hoteli Ghorka

Pavlač v hoteli Ghorka

Tibetské devy za stolom plnom domácich dobrôt

Tibetské devy za stolom plnom domácich dobrôt

Hneď popoludní po prílete sme zašli na ulicu Barkhor pri chráme Jokhang. Spolu s návštevou Jokhangu v nasledujúce predpoludnie to boli asi najemotívnejšie zážitky našej cesty. Jokhang je najstarším (zo 7.stor.) a najdôležitejším spirituálnym centrom tibetského budhizmu, odkiaľ sa táto viera rozšírila aj do iných krajín, napríklad do Mongolska. Pútnici sú málo podobní novodobým skupinám vo Vatikáne. Títo tu sú prostí ľudia, skromne odetí, všetkých vekových skupín, no v ich tvárach sa zračí nefalšovaná hlboká viera. Vedel by si niekto z nás predstaviť púť, pri ktorej by sa neviezol autobusom cestovnej kancelárie, ba ani nešiel pešo, ale sa šmýkal po bruchu po prašnej ceste? Ruky nad hlavou v stoji, potom predklon, kľaknutie na kolená a šmyknutie po rukách a bruchu dva až tri metre vpred. Natiahnuť na zemi ruky vpredu pred hlavou, potom sa zas zodvihnúť do stoja a všetko zopakovať? A takto prejsť nekonečných dvetisíc kilometrov až z oblasti na západ od posvätnej hory Kailash kdesi pri hraniciach s Pakistanom do Lhasy? A to po ceste nejedia rezne s opekanými zemiakmi, ale jačmennú kašu s trochou tvarohu a masla. Po tom, ako sa došmýkajú pred chrám, odstoja si dlhý rad veriacich, aby sa mohli pokloniť sochám budhistických bohov, relikviám po dalajlámoch a pančenlámoch (zástupca dalajlámu) či naliať po troške horúceho jačieho masla z termosky do každého svietnika pred každou sochou.

V pozadí chrám Jokhang - dal ho postaviť kráľ Songtsän Gampo, zakladateľ budhismu v Tibete

V pozadí chrám Jokhang

Jeden z pohľadov v átriu chrámu Jokhang

Jeden z pohľadov v átriu chrámu Jokhang

Nefalšovaná krása Jokhangu - začiatky stavby sa datujú na rok 642

Nefalšovaná krása Jokhangu - začiatky stavby sa datujú na rok 642

Pútnici po dvochtisícoch kilometroch sa priblížili k svätostánku

Pútnici po dvoch tisícoch kilometrov sa priblížili k svätostánku

5.JPG

8.JPG

7.JPG

9.JPG

10.JPG

Vstup do chrámu Jokhang

Vstup do chrámu Jokhang

Škoda, že vo vnútri bolo zakázané filmovať - lepšie by sa nám zachovali tieto úžasné momenty. Na druhej strane sme boli šťastní, že čínski kultúrni revolucionári, ktorí po vpáde do Tibetu v roku 1959 urobili z tohto svätostánku prasačinec, ho aspoň úplne nezničili ako mnoho iných tibetských chrámov a kláštorov. Na poschodí mystického chrámu sa ozýval podmaňujúci zborový spev. Vyšli sme hore. Tu dve skupiny dedinčanov utĺkali podlahu terasy. Blato s pridaním jačieho masla (proti vlhkosti) ubíjali drevenými nástrojmi - jedna skupina rytmicky spievala a pracovala, kým druhá na striedačku oddychovala.

Tradičné udupávanie podlahy...

Tradičné udupávanie podlahy...

...s chrámovým spevom

...s chrámovým spevom

Neskôr popoludní sme sa presunuli do kláštora Sera na sever od Lhasy. Z voľakedajších dvetisíc mníchov tam dnes žije iba 500, obmedzenia počtu duchovných pre všetky kláštory vydala čínska vláda. Mníchov podporujú ich rodiny potravinami aj peniazmi. Keďže fyzicky nepracujú, musia predstavovať pre svojich nemajetných príbuzných nemalú záťaž. Zato sústredene študujú najmä filozofiu a medicínu. Ak ľudia vidia mnícha v meste, nie sú radi, pretože sa mestskými radovánkami rozptyľuje od rehoľného života. Na dvore kláštora Sera práve prebiehala poobedňajšia výmena názorov. Každý mních po prezentovaní svojho názoru s náprahom prudko tleskol rukami, aby si to odporca dobre zapamätal.

Debaty míchov v kláštore Sera

Debaty míchov v kláštore Sera

15.JPG

Modlitebné mlynčeky pred chrámom Sera

Modlitebné mlynčeky pred chrámom Sera

Druhý deň v Lhase sme začali naozajstným bonbónikom - majestátny palác Potala sa týči nad mestom na osamotenom kopci. Má viac ako tisíc miestností. Bol od 17. storočia sídlom dalajlámov - od piateho až po dnešného štrnásteho, ktorý si ho však veľmi neužil.

Palác Potala

Palác Potala

Posledné izby končia v nebi

Posledné izby končia v nebi

17.JPG

IMG_0042.JPG

Človek si musí krásu paláca Potala zaslúžiť. Vystúpať po serpentínach a schodoch od ulice až po vrch červeno-bieleho paláca by pre niektorých nebolo hračkou ani u nás doma, nieto ešte v riedkom vzduchu takmer štvortisícovej výšky. A tak sme často zastavovali pod zámienkou krásnych výhľadov na okolité hory a údolie rieky Lhasa. V paláci je obrovské množstvo cenných kultúrnych pamiatok - pozlátené sochy bohov, maľby, historicky cenné miesta. Najcennejšou je hrobka 5. dalajlámu, zakladateľa paláca, na ktorú tvorcovia použili viac ako štyri tony zlata, množstvo diamantov, zafírov, tyrkysov, achátov a mnohých iných drahokamov. Tibet bol kedysi mocnou ríšou.

Palác Norbulingka, neďaleko od hlavného mesta, slúžil ako letné sídlo dalajlámov. Zaujímavý je najmä tým, že súčasný dalajláma z neho v roku 1959 ušiel pred blížiacimi sa čínskymi vojakmi, sám prestrojený za vojaka. Do poslednej chvíle vyčkával v nádeji, že sa mu podarí s dobyvateľmi dohodnúť. Nakoniec ušiel, avšak inou bránou, než mu radili daktorí podriadení. Intuícia ho nesklamala, i poniektorí jeho verní sa spolčili s čínskymi vojakmi a chystali naňho pascu. Našťastie im to nevyšlo. Teraz žije v Indii a cestuje po svete, aby nám pripomenul smutný osud svojho národa.

Norbulingka - letné sídlo dalajlámov

Norbulingka - letné sídlo dalajlámov

Dalajlámu zastupuje pančenláma, ale iba v cirkevných záležitostiach. Keď dalajláma zomrie, pančenláma vykonáva jeho funkcie počas troch rokov. Potom vyberú na základe odporučení z celého Tibetu dvoj-trojročných chlapcov (narodených samozrejme po smrti dalajlámu, aby bol čas na prevtelenie) a pančenláma vloží papieriky s ich menami do nádoby. Tú točia, kým z nej nevypadnú tri mená. Tie postupujú do druhého kola „žrebovania", z ktorého vzíde nový dalajláma. Iba dvakrát v histórii žijúci dalajlámovia priamo menovali svojich ešte nenarodených nástupcov, pričom uviedli ich mená, rodičov a miesta, kde sa narodia.

Rovnako postupuje dalajláma pri výbere nového pančenlámu. V súčasnosti je situácia ohľadom tibetského pančenlámu zložitejšia. Po smrti 10. pančenlámu bol v roku 1995 nájdený 11. pančenláma. Čínska vláda ho však odmietla uznať a predstavila svojho kandidáta. Tibetský kandidát sa náhle stratil, miesto jeho pobytu je utajované a dokonca nie je isté, či ešte žije. Medzitým bol uznaný dalajlámom, no spor o 11.pančenlámu naďalej pokračuje. Natíska sa otázka, ktorý z nich bude vyberať nasledujúceho dalajlámu a podľa akých kritérií.

Ďalšie ráno nás tiež zastihlo na ceste z Lhasy, avšak na rozdiel od dalajlámu sme mali ešte čas zastaviť sa v kláštore Drepung. Bol to kedysi s desaťtisíc mníchmi najväčší kláštor akéhokoľvek náboženstva na svete. Dnes ich je už len 700, také sú nariadenia čínskej vlády. Zaujalo nás, že všetky schodiská v chráme sú rozdelené na tri časti, stredná je vyhradená iba pre dalajlámu, a teda v súčasnosti zablokovaná.

Kláštor Drepung

Kláštor Drepung

Prostredné schodisko čaká na dalajlámu. Dočká sa?

Prostredné schodisko čaká na dalajlámu. Dočká sa?

Opúšťame kláštor Drepung

Opúšťame kláštor Drepung

Ďalšie spoznávanie Tibetu v odľahlejších častiach krajiny už čoskoro.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Všade sú míny, dávajte pozor, kam šliapete. Oslobodzovanie Mosulu potrvá

Islamský štát nemá veľkú šancu ubrániť svoje najväčšie mesto. Zároveň nemá kam ujsť a civilistov berie ako rukojemníkov.

EKONOMIKA

Rumuni aj Bulhari sú na tom s dôchodkami lepšie ako Slováci

Oveľa lepšie vyhliadky má Česko, Poľsko, Maďarsko, Rumunsko a Bulharsko.

KOMENTÁRE

Dráždenie čínskeho draka

Donald Trump si už stihol pohnevať Peking. Zrejme to nebolo nedorozumenie.


Už ste čítali?