Nepál

Autor: Magdaléna Matejková | 13.2.2014 o 16:00 | (upravené 14.2.2014 o 15:45) Karma článku: 8,13 | Prečítané:  1024x

"Namaste!", čo znamená v nepálčine "Dobrý deň!", ale aj "Dovidenia!", takto na nás pokrikovali už na letisku a všade na ulici. Nepálčania nám boli od začiatku sympatickí. Sú milí, veselí a myslím, aj celkom inteligentní.

Kathmandu nás privítalo zahalené do oparu a nemali sme možnosť vidieť z lietadla Himaláje, ako sme sa pôvodne domnievali. Zahliadli sme len nižšie kopce pred pristávaním, ktoré aj tak dosahujú úctyhodnú výšku. Cesta na korbe hrkotajúceho auta do hotela tiež nebola dvakrát príjemná, všade „bordel", kopa ľudí, ktorí sa snažili predať tovar, určite čínskeho pôvodu. V hoteli nás už čakali organizátori nášho plánovaného výletu do Tibetu. Podrobne nám všetko vysvetlili, vyplnili sme potrebné formuláre a po krátkej debate nášho štvorčlenného tímu (Cestovateľ, Mongošik, Športovkyňa a ja) sme sa rozhodli osobne navštíviť cestovnú kanceláriu, ktorá mala náš vysnívaný výlet zorganizovať, pretože inak to ani nejde. Tibet je už dlhé roky pod tvrdou ochranou čínskej vlády a povolenia na cestovanie do tejto krajiny sa získavajú zdĺhavou a zložitou cestou, ale o tom neskôr.

Uvítanie v Nepále sme oslávili slávnostnou večerou v typickej nepálskej reštaurácii. Sedeli sme na zemi, jedli ryžu, šošovicu, zeleninu a to všetko sme zapíjali ryžovým vínom, ktoré nám majiteľ v pravidelných intervaloch nalieval do malinkých misiek z výšky asi jedného metra.

Správne servírovanie ryžového vína

Správne servírovanie ryžového vína

Na druhý deň skoro ráno nás pred hotelom čakalo auto so šoférom a jeho malou dcérkou Šarikou. Smer Chitwan Park. Cesta namiesto pol dňa trvala skoro celý deň, pretože sme mali „šťastie" na dve demonštrácie. Jedni hovorili, že na tom mieste niekoho pred pár dňami zrazilo auto a takto smútiaca rodina a priatelia protestujú proti nezmyselnej doprave na cestách, iní rozprávali o bežných štrajkoch proti terajšiemu režimu.

K štrajku boli povolaní aj vojaci

K štrajku boli povolaní aj vojaci

Prišli sme o popoludňajšiu jazdu na slonoch, z ktorých sme mali pozorovať nosorožce. Tento sen sa nám vyplnil na druhý deň ráno, avšak len z polovice. Jazdili sme na slonoch, ale nosorožce sa nám nepodarilo zahliadnuť. Zato Cestovateľ mal pekný zážitok. Slon, na ktorom sedel, v jednom momente prestal poslúchať domorodého vodcu a aj ten mal problém utíšiť ho, až silná rana opakom sekery do hlavy ho umravnila. Všetko sa šťastne skončilo a my sme si mohli porobiť fotky so slonmi v tesnej blízkosti. Ešte v ten istý deň sme navštívili domorodú dedinku na druhej strane rieky. Ľudia si tu žijú pokojne vo svojich hlinených domčekoch, deti sa hrajú v prachu a špine a zjavne to nikomu nevadí. Zvieratá sú ich nerozlučnými spoločníkmi, všade to mékalo, békalo a kvákalo. Okrem toho, že im zvieratá poskytujú potravu, mlieko, mäso, vajíčka, zužitkujú z nich absolútne všetko. Napríklad zvierací trus, keď sa zmieša s troškou hliny, vodou a jemnými plevami, slúži na obnovenie hlinených stien domčeka. Po vyschnutí to drží jedinečne a je to nádherne hladké, až hodvábne jemné. Ženy aj v tej najposlednejšej dedinke chodia pekne vyzdobené. Nosia náhrdelníky, náramky a náušnice v ušiach a tiež v nose. Starenka okolo osemdesiatky sa veľmi čudovala, že ja nič nemám, posunkami naznačovala, že v mojom veku by sa patrilo primerane ozdobiť. Nuž čo, asi by som mala pouvažovať nad piercingom.

Domorodá dedinka v oblasti Chitwan Park

Domorodá dedinka v oblasti Chitwan Park

Príprava stavebného materiálu na steny domu - zvierací trus je základom

Príprava stavebného materiálu na steny domu - zvierací trus je základom

"Aj keď sme len malé, chceme sa páčiť"

"Aj keď sme len malé, chceme sa páčiť"

Na veku nezáleží, ozdoby musia byť

Na veku nezáleží, ozdoby musia byť

Po dobrom indickom obede (Chitwan Park je skoro na hraniciach s Indiou) a sieste nad riekou, v ktorej sa kúpali slony, sa niektorí odvážlivci vrátane Mongošika a Cestovateľa opovážili vstúpiť do rieky a vykúpať sa s nimi, prípadne si dať sprchu zo slonieho chobota. Už na druhý deň sa náš pobyt v Chitwane končil a my sme okrem vycvičených slonov, krokodílov v rieke a pár exotických vtákov nič iné nevideli. Majiteľ rezortu nás upokojil, že ešte je možnosť ísť na džípe na predvečernú jazdu. A tá sa skutočne oplatila. Hneď na začiatku sme pri močaristom jazere videli obrovského nosorožca. Zacítil nás a rýchlo sa pratal do vysokej trávy. Cestou musel prejsť cez pahorok a tam sa nám odhalil v celej svojej obrovskej kráse. Neskôr sme stretli domorodcov a tí nám ukazovali, že tam a tam videli štyroch nosorožcov, ale kým sme prišli na miesto, už tam nebolo žiadne veľké zverisko, len vtáčiky si švitorili nad močariskom. Vyšli sme na posed a pozorovali život pod nami. Sprievodca spomenul, že pred pár dňami na tomto istom mieste videli tigra. Všetci sme stíchli, takmer nedýchali. Hrobové ticho prilákalo samicu nosorožca s mláďaťom, najskôr dlhú chvíľu vetrili, a keď sa cítili bezpečne, začali sa ponárať do vody. Zanedlho prišli ďalší dvaja nosorožci-samice. Mladý nosorožec začal prejavovať svoje samčie gény a dovolil si statné samice odháňať. Nakoniec ich nechal aspoň postávať na okraji jazera. Dlho sme pozorovali toto nezvyčajné divadlo, až sa začalo stmievať a my sme sa museli poberať späť. Cestou sme ešte videli väčšie stádo rôznych druhov srniek a jeleňov. Zrazu nám cestu prekrížil divý páv, všetci sme ho s úžasom pozorovali, darmo sprievodca ukazoval iným smerom. Náhodou som sa otočila a v diaľke zazrela, ako dva čierne medvede utekajú do húštiny.

Po prechádzke džungľou vysmädli

Po prechádzke džungľou vysmädli

Ázijské nosorožce

Ázijské nosorožce

Ešte je len mladý, ale už si svoje teritórium chráni

Ešte je len mladý, ale už si svoje teritórium chráni

Ďalší deň ráno sme prešli autom do Pokhary, kde nás čakal sprievodca s dvoma nosičmi. Nakúpili sme potrebné zásoby a asi o hodinu nás auto vysadilo v malej podhorskej dedinke. Nosiči si nahodili naše ťažké ruksaky, jeden z nich si zviazal dva ruksaky dokopy, navrch ešte svoj proviant a rezkým krokom vyrazil, ledva sme mu stačili. A neboli to žiadni dvojmetroví svalnáči, len asi päťdesiatkiloví piadimužíci. Postupne sme začali stúpať do kopca, okolo nádherná zeleň, vodopády a v údoliach tiekli čisté potôčiky. Vždy, keď sme sa začali blížiť k horskej dedinke, terén sa začal meniť na prírodne zhotovené schodisko z obrovských bridlíc. Domčeky v dedinkách boli tiež kamenné, všade čisto, ľudia sa usmievali a kričali „Namaste!" Cestou sme míňali stádo koní naložených nákladom. Hlavnú časť nákladu tvorili klietky so sliepkami. Sliepky boli natlačené a niektoré javili už len slabé známky života. Keď som to zbadala, hneď ma prešla chuť po kuracinke. Koníky obdivuhodne stúpali do výšky po kamenných schodoch, popri ktorých boli hlboké priepasti. Stačil jeden chybný krok a náklad je v stometrovej hĺbke. Celé stádo viedla žena a koniec sprievodu uzatváral čaptajúci chlapec s ťažkým batohom na chrbte. Už za tmy sme dorazili do nášho skromného hotelíka. Izba s dvoma posteľami, WC a kúpeľňa spoločná pre všetkých návštevníkov. Všetko veľmi skromné, ale na tieto pomery prekvapivo čisté. Z izby sme vyšli rovno na terasu, kde sa podávala večera. Po nej sme rýchlo zaspali. Prvé tri hodiny výstupu nám dali zabrať a naviac bolo treba načerpať ďalšie sily na druhý deň, kedy nás čakalo celodenné stúpanie približne sedem hodín. 

Vyrážame...

Vyrážame...

Vstup do dediny v horách

Vstup do dediny v horách

Koník vezie našu večeru

Koník vezie našu večeru

Kúpeľňa

Kúpeľňa

Ráno bolo nádherné, svieže, hneď po raňajkách sme vyrazili. Dýchalo sa úžasne, ešte sme boli plní síl, a tak sme si tú krásu naplno užívali. Zelené kopce naokolo, malebné dedinky, roztrúsené po nich. Všetko ako z krásneho prírodopisného filmu. Stretávali sme iných turistov, každý mal svojho nepálskeho nosiča a ani nepálske ženy sa nedali zahanbiť, niekedy mal náklad možno viac váhy ako ony samé. V jednom momente sa nám medzi zelenými kopcami odhalil zasnežený štít. Konečne sme pocítili prítomnosť najväčšieho pohoria na svete Himalájí, ale to bol zatiaľ len začiatok cesty. Do nášho dnešného cieľa Ghorepani 2900 metrov nad morom nás čakal ešte pekný kus šliapania a to všetko do kopca.

 Na tomto mieste sme prvýkrát zahliadli jednu z osemtisícoviek Himalájí - Annapurnu

Na tomto mieste sme prvýkrát zahliadli jednu z osemtisícoviek Himalájí - Annapurnu

Veru ani ženy sa nedali zahanbiť

Veru ani ženy sa nedali zahanbiť

Kto mal koníka, tomu sa stúpalo ľahšie

Kto mal koníka, tomu sa stúpalo ľahšie

Obed bol výborný, k tomu horúci citrónový čaj a pre kávičkárov aj kávička, ako inak. Ťažko sa vstávalo od stola, ale v horách platia iné pravidlá, do zotmenia sa treba dostať do vytýčeného cieľa. Veselo sme postupovali ďalej, až.....nás zabrzdil Cestovateľ, že sa akosi necíti dobre. Mal dojem, že mu chýba cukor, a tak dostal na dočerpanie síl jednu tyčinku muesli. Tá však v jeho žalúdku dlho nevydržala. Dali sme si prestávku pri čaji, Cestovateľ si poležal a skúsili sme pokračovať. Ale ďaleko sme nedošli, pretože sa mu opäť priťažilo. Začali sme zvažovať, či dnešnú cestu neprerušiť a nezostať na noc niekde bližšie. Na to nám náš sprievodca Radža oznámil, že nikde bližšie niet žiadnej nocľahárne a treba pokračovať ďalej. Lenže Cestovateľovi bolo už tak zle, že skoro nevládal po svojich, a len s Mongošikovou pomocou sa posúval dopredu. Vtedy prišiel Radža s nápadom prenajať koňa. Pred opusteným domom sme zahliadli stádo koní. Keď sme sa priblížili, zistili sme, že je to to isté stádo, ktoré nieslo proviant s kurčatami predošlý deň. Na okraji chodníka sa z posledných síl trepotali tri kurence, ktoré už majiteľka stáda nedokázala nikomu predať. Vtedy som si uvedomila, že Cestovateľova večera mohla byť z tohto istého zdroja. Radža po krátkom zjednávaní prenajal koňa od dodávateľky mäsa a travičky ľudí v jednej osobe. Cestovateľa sme s ťažkosťami vysadili na nie moc silnú kobylu, ktorú ďalej viedol čaptajúci chlapec. Mongošik sa snažil koňa istiť zo strany priepasti. Horský chodník sa ťahá po úpätí kopca, z jednej strany svah a z druhej hlboká priepasť. Chorý jazdec sa držal biedneho sedla, hádzalo ho z boku na bok, spredu dozadu, terén bol náročný, kôň sa šmýkal po bridliciach.

 Napriek všetkým ťažkostiam pokračujeme vo výstupe

Napriek všetkým ťažkostiam pokračujeme vo výstupe

Čím vyššie stúpame, tým je krajina krajšia

Čím vyššie stúpame, tým je krajina krajšia

Náš dnešný cieľ, chaty na vrchole Ghorepani

Náš dnešný cieľ, chaty na vrchole Ghorepani

 

Nakoniec sa nám všetkým podarilo doraziť až na vrchol Ghorepani, kde sú kopce posiate nádhernými ružovo-červenými rododendronmi. Večer sme sedeli (okrem pacienta) v reštaurácii horskej chaty. V strede miestnosti bola hlinená pec, z ktorej sálalo teplo. Popíjali sme horúci čaj a plánovali ďalší deň, výstup na Poon Hill, aby sme mohli vo výške 3 200 metrov sledovať východ slnka nad Annapurnou.

 

Nad ránom, ešte za tmy, som sa potichučky vytiahla zo spacáku, žeby som nezobudila nášho maróda. Len čo som sa začala obliekať, maród sa zodvihol a tiež sa začal chystať na výstup. Jeho nezodpovednosť voči sebe samému a zároveň voči celej skupine ma dosť nahnevala, pretože v ten istý deň nás ešte čakal náročný treking do ďalšieho tábora. Ale nedal na naše dobré rady. Nakoniec s veľkými ťažkosťami vyšliapal až na vrchol. Myslím, že mu to nakoniec stálo zato. Najskôr sme videli len obrysy majestátnych hôr na tmavomodrej oblohe. Postupne spoza posvätnej hory Machapuchare (volajú ju aj Rybí chvost, pretože má taký tvar), začala stúpať žiara, ktorá sa zväčšovala a ožiarila aj ostatné snehom pokryté majestáty. Nemí bohovia z kameňa a snehu stáli priamo pred nami a my, namiesto poklonenia sa im, sme cvakali fotoaparátmi. Zostup z Poon Hill bol pokojný a naše oči sa mohli kochať nádhernými scenériami. Gýčové rododendrony v ružovej a červenej farbe, zaliate slnkom, a nad nimi najvyššie vrcholy himalájského pohoria, vrátane osemtisícovky Dhaulághiri, pokryté snehom.

 

Najvyššie hory sveta sa prebúdzajú do nového dňa...

Najvyššie hory sveta sa prebúdzajú do nového dňa...

...Machapuchare - Rybí chvost zbližšia, ale stále veľmi ďaleko...

...Machapuchare - Rybí chvost zbližšia, ale stále veľmi ďaleko...

...slnko sa štverá do výšav...

...slnko sa štverá do výšav...

...slnečná žiara sa oprela o majestáty...

...slnečná žiara sa oprela o majestáty...

...každodenný boj slnka a snehu sa začína (Dhaulágiri)...

...každodenný boj slnka a snehu sa začína (Dhaulágiri)...

...nižšie je víťazom slnko, hore vytrvalo triumfuje neľútostný mráz.

...nižšie je víťazom slnko, hore vytrvalo triumfuje neľútostný mráz.

Gýč vytvorený prírodou nám zastavoval dych

Gýč vytvorený prírodou nám zastavoval dych

Po raňajkách sme vyrazili ďalej. Ešte asi 300 metrov stúpania a potom už len dole. Postupne sa príroda menila, najskôr to boli ešte rododendronové kopce, potom stromy obrastené hustým, dlhovlasým machom a nakoniec listnatý les a lúky. Stále bolo čo obdivovať, dedinky, ľudia, vodopády, stáda ovečiek a kôz.

Schádzame dole

Schádzame dole

Tak toto môže vypestovať len matka príroda

Tak toto môže vypestovať len matka príroda

Deti z horských osád

Deti z horských osád

Terasovité polia - žiadna rovina

Terasovité polia - žiadna rovina

Bez slov...

Bez slov...

Večer sme sa ubytovali v milom rodinnom penzióne s dobrým jedlom a tu sa prakticky skončila naša najťažšia túra. Na druhý deň už len tri hodinky šliapania a sme opäť v civilizácii. Odtiaľ nás auto odviezlo do mesta Pokhara. Na Pokharu sme sa dosť tešili, ale bohužiaľ trošku sklamala naše očakávania. Mestečko leží pri veľkom jazere, je tu množstvo dobrých reštaurácií, zaujímavých obchodíkov, dá sa tu pokojne oddychovať, ale my sme potrebovali viac, niečo prekvapivé, nezvyčajné.

Ubytovanie v horských chatách po túre je veľmi príjemné

Ubytovanie v horských chatách po túre je veľmi príjemné

Izbičky sú skromné, ale čisté

Izbičky sú skromné, ale čisté

Všetko, aj hrnce, treba do horských chát odniesť na chrbte

Všetko, aj hrnce, treba do horských chát odniesť na chrbte

Let z Pokhary do Kathmandu malým vrtuľovým lietadielkom nám poskytol nádherný pohľad na najvyššie svetové veľhory. Opäť sme mohli sledovať Dhaulághirí, celý masív Annapurny aj s Machapuchare, ako prídavok ďalšie zo štrnástich svetových osemtisícoviek Manaslu a Shishapangmu.

Kathmandu nás privítalo svojim typickým, neutíchajúcim ruchom a mystickou atmosférou. Okrem toho nás čakala dobrá správa. Agent pre Tibet nám oznámil, že všetky potrebné doklady na našu cestu sú pripravené a ráno odlietame do Lhasy.

Veľký sen sa stáva skutočnosťou... 

...pokračovanie nabudúce. 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Všade sú míny, dávajte pozor, kam šliapete. Oslobodzovanie Mosulu potrvá

Islamský štát nemá veľkú šancu ubrániť svoje najväčšie mesto. Zároveň nemá kam ujsť a civilistov berie ako rukojemníkov.

EKONOMIKA

Rumuni aj Bulhari sú na tom s dôchodkami lepšie ako Slováci

Oveľa lepšie vyhliadky má Česko, Poľsko, Maďarsko, Rumunsko a Bulharsko.

KOMENTÁRE

Dráždenie čínskeho draka

Donald Trump si už stihol pohnevať Peking. Zrejme to nebolo nedorozumenie.


Už ste čítali?