reklama

Naše prvé africké Vianoce

Koncom novembra 1989 sa stala Nigéria našim novým domovom. Bolo to úžasné, zo zimy sme sa presunuli rovno do nekončiaceho leta. More, teplo, tropická záhrada a usmievaví černoškovia. Deti zatiaľ nemali novú školu, takže bonus navyše, prázdniny v čase, keď sa ich vrstovníci trápili úlohami, písomkami a skorým ranným vstávaním.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (2)

Čoskoro sa november prehupol do decembra a to sme už aj v tropickej Nigérii začali pociťovať predvianočnú náladu. V obchodoch pre bohatých, medzi nich sme sa ako bieli okamžite zaradili, vládla pravá atmosféra prichádzajúcich sviatkov. Umelé stromčeky hrali všetkými možnými farbami, dokonca pre lepšie navodenie tohto jedinečného obdobia sa predávali aj biele stromčeky, to akože zasnežené. Dedo Mráz mal typickú červenú uniformu, len bol nezvyčajne čierny. Aj my sme sa dali strhnúť náladou, ktorá panovala navôkol. Nakúpili sme vianočné ozdoby a tešili sme sa, ako sviatky oslávime, síce bez blízkej rodiny, ale už sme mali kopu nových českých a slovenských priateľov.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Lenže tí už boli Afričanmi nejaký ten čas a dávno pochopili, že Vianoce a hlavne nostalgiu za rodinou, snehom a všetkým tým pravým vianočným, je lepšie zahnať cestovaním po krajine a okolí. Zakrátko sme sa dozvedeli smutnú novinu, že na Vianoce budeme v Lagose sami. Zosmutneli sme.

Keď tu zrazu jedného večera volá strážnik od brány, že niekto hľadá pána Matejku a má pre neho dôležitý odkaz. Hneď sme návštevníka pozvali do obývačky a patrične uhostili. On totiž chudák pricestoval až z mesta Kano, čo je tisíc kilometrov, len preto, aby nás informoval, že do Kana prišli naši dvaja rodáci, Vladimír a Ivan, ktorí majú pre nás listy od mojich rodičov.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Muži viedli družný rozhovor, ja som sa len prizerala a snažila chabou angličtinou čo-to zachytiť. Medzi rečou ma manžel informoval o situácii. 

Pán, ktorý prišiel, bol profesorom na univerzite v Kano a Vladimír a Ivan z Československa boli jeho dlhoroční priatelia. Bolože to radosti, okamžite sa s manželom spriatelili. Ďalšou dobrou novinou bolo, že aj náš švagor príde pracovať do Nigérie, do tej istej firmy ako Vladimír a Ivan. My sme o tom nič nevedeli a trošku sme sa aj hnevali, že nám to nepovedal.

Hlavným dôvodom, prečo profesor tak náhle cestoval za nami, bolo, aby nám oznámil, že naši krajania nás navštívia počas sviatkov. Preto, aby sme náhodou niekam neodcestovali, čo len na deň. A ozaj sme mali naplánované celodenné výlety pri mori. Avšak tentoraz blízkosť našich ľudí, navyše so správami z domu, od rodiny, boli pre nás dôležitejšie ako more, ktoré sme tam nakoniec mali stále.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Profesor sa pomaly poberal na odchod, keď som v jeho afro-angličtine zachytila slovíčko „money", nato môj manžel sa vybral smerom do izby, kde sme tie „money" skladovali. Ženský inštinkt bol okamžite v strehu. No moja druhá polovička mi vysvetlila, že profesor ponáhľal kvôli nám a v tom zhone si nestihol zobrať dostatok peňazí na hotel. Nuž čo, ja nie som hlava rodiny, ani anglicky som poriadne nevedela, no a hádam sa pred profesorom nezhodím. Keď sme profesora vyprevádzali, všimla som si, že je obutý naboso v starých, vychodených šľapkách. Zarazilo ma to, ale vzápätí som si uvedomila, že sme predsa v Afrike. 

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Nasledujúci deň bol Štedrým dňom. Moji rodičia telefón nemali a tak sme zavolali aspoň manželovým rodičom, povinšovať šťastné sviatky a čo-to sa dozvedieť z domoviny, pretože to bola prvá komunikácia, odkedy sme opustili našu rodnú hrudu. Rodina už bola pokope a medzi nimi aj švagor, ktorý mal prísť do Afriky, lenže, on o tom nič nevedel.

Postupne sme začali tušiť habaďúru, ale aj tak, ďaleko od tých najbližších, v sentimentálnej atmosfére Vianoc, sme sa nevedeli rozlúčiť s nádejou, že aj k nám príde niekto blízky a tu v ďalekom svete sa navzájom potešíme.

Na druhý deň sme zostali doma a čakali našich priateľov. Nachystala som bohatý obed, viac ako inokedy, veď nás malo byť šesť, a ak príde aj profesor, tak sedem. Neprišiel nikto, ani profesor. Na druhý sviatok vianočný sme predsalen k moru išli, osušiť slzy, ktoré sa nám jednostaj tisli do očí.

Dodatok:

Vladimír a Ivan skutočne v meste Kano pôsobili, ich mená sme poznali už pred návštevou „profesora", preto sme mu ľahko uverili. Navyše, keď spomenul nášho jediného švagra, okamžite sme reagovali jeho menom, uistiť sa, že je to on. A „profesor" bol ozaj chytrý, po manželovi opakoval meno, lež my sme to chápali tak, že meno pozná, iba si nevedel na nezvyčajné priezvisko spomenúť. Podobný príbeh sa stal aj iným rodinám, lenže nik o tom nehovoril. Ľudia to pokladali za svoju prehru a hanbili sa podeliť s nepríjemným zážitkom.

A odkiaľ „profesor" čerpal informácie o našich krajanoch a rodinných príslušníkoch? Každý nový prišelec bol povinný sa registrovať na úrade cudzineckej polície, kde v dotazníku mal vyplniť tiež údaje o členoch blízkej rodiny, ktorá prípadne zostala doma. Takto sa mu podarilo nachytať aj starších manželov, pretože poznal mená ich detí, dokonca uviedol ich vek a iné osobné údaje.

Magdaléna Matejková

Magdaléna Matejková

Bloger 
  • Počet článkov:  53
  •  | 
  • Páči sa:  59x

Vyzradia ma moje príspevky na blogu. Zoznam autorových rubrík:  Krátky príbeh z AfrikyAfrikaOsobnéKrátky príbehSkutočný príbehÁziaSúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Martina Hilbertová

Martina Hilbertová

49 článkov
Zmudri.sk

Zmudri.sk

3 články
Juraj Karpiš

Juraj Karpiš

1 článok
Yevhen Hessen

Yevhen Hessen

20 článkov
Matúš Sarvaš

Matúš Sarvaš

3 články
Pavol Koprda

Pavol Koprda

10 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu