Borneo 2. časť

Autor: Magdaléna Matejková | 7.10.2013 o 15:00 | Karma článku: 5,51 | Prečítané:  772x

Bol Štedrý večer, my sme ho strávili v Sepiloku v peknej reštaurácii nad vodou, obkolesení - ako inak - nočnou džungľou. Na druhý deň sme sa prepravili s malou skupinkou do Sandakanu a odtiaľ loďou na rieku Kinabatangan. Cesta rýchlou loďou trvala dve a pol hodiny po širokej rieke bahnistej farby. Zo začiatku sme sa plavili morom a postupne more prechádzalo do rieky lemovanej mangrovovým porastom. Krajina sa menila na hustý prales a na stromoch nad riekou sa naháňali rôzne druhy opíc - makaky, proboscis (kahau nosatý) a iné. Mali sme šťastie, napriek tomu, že obdobie ovocia už končilo, zbadali sme vo vysokej korune stromu jedného orangutana. Pochutnával si na zbytkoch, ktoré zostali na najvyšších konárikoch.

Orangutan v divočine

Orangutan v divočine

Nad korunami stromov občas zakrúžil dravec alebo hornbill, vták s veľkým žltým zobákom. Na úzkych brehoch rieky si hľadali potravu biele volavky. Museli byť ostražité, pretože tieto miesta vyhľadávajú aj krokodíly, aby sa vyhriali na horúcom slniečku. Jedného asi dvojmetrového sa sa nám podarilo zočiť, s rešpektom sme ho pozorovali z patričnej vzdialenosti.

Hornbill

Hornbill

Volavka

Volavka

Krokodíl pri rieke Kinabatangan

Krokodíl pri rieke Kinabatangan

Po asi 90 kilometrovej ceste riekou nás čakalo milé ubytovanie priamo v tom najhustejšom pralese. Nad riekou sa vypínala drevená terasa, úzkym dlhým mostíkom sme sa dostali do recepcie nášho rezortu, za ňou bola krásna tropická záhrada a po oboch stranách skromné izbičky bez klimatizácie. Na dverách našej izby nás privítala obrovská hnedá kobylka - živá. Záhrada bola plná motýľov.

Kobylka, ktorá nás privítala

Kobylka, ktorá nás privítala

Drevená cestička do nášho bývania v džungli

Drevená cestička do nášho bývania v džungli

Po krátkom odpočinku sme sa vybrali na menšej lodičke preskúmať prítoky rieky. Zvečerievalo sa a obrovské množstvo opíc v korunách stromov, priamo nad našimi hlavami, sa ukladalo k spánku. Pred spaním si vzájomne prehľadávajú svoje chlpaté kožúšky a potom sa schúlia po dvojiciach alebo trojiciach do nerušeného spánku, zvyknuté na nočné škreky z džungle. Kde tu sme videli malého rybárika, ako číha na svoju korisť vo vode. Je ich tu niekoľko druhov, všetky nádherne sfarbené.

Opice Probocis sa ukladali k nočnému odpočinku

Opice Probocis (Kahau nosatý) sa ukladali k nočnému odpočinku

Rybárik v modrom šate

Rybárik v modrom šate

...a tento v zelenom

...a tento v zelenom

Napriek tomu, že sme boli v panenskej prírode, v noci sme museli spať so štupľami v ušiach, koncert cvrčkov, nočných vtákov, žiab, chrobákov je ozaj veľmi hlasný. Ráno sme vstávali už o pol šiestej, aby sme stihli prebúdzanie sa prírody. Bol opar, ale postupne ho slniečko prerážalo a vtáctvo sa so spevom prebúdzalo do nového dňa. Urobili sme si aj krátku prechádzku dažďovým pralesom, opatrení špeciálnymi návlekmi na nohy a po uši zabalení v oblečení. Totiž najväčším nebezpečenstvom pre nás boli pijavice. Číhajú na lístkoch kríkov a rastlín a keď zacítia teplo krvi, tak sa hneď zaktivizujú. Stále prichytené jedným koncom tela na lístku, začnú robiť knísavý pohyb, ktorým sa pripravujú na skok na svoju obeť. Ak sa obeť neblíži a zostane stáť, zoskočia z lístka a rýchlym pohybom sú na nej. Prejdú aj cez tú najmenšiu skáročku na oblečení, pokiaľ je oblečenie tesné, tak sa dostanú na telo obete aj cez to. Pijavica na tele nie je reálne nebezpečná, keď sa pricucne a pustí do tela anestetikum, je to ako uštipnutie ovadom, ale inak veľké nebezpečenstvo z jej strany nehrozí. Problém je len ten, že keď ste nechránení, v krátkom čase máte na tele aj tridsať pijavíc, a to už ozaj nie je príjemné.

Ráno na rieke v objatí dažďového pralesa

Ráno na rieke v objatí dažďového pralesa

Pijavica prichytená na ruke

Pijavica prichytená na ruke

...a tu vyčkávajúca na svoju obeť

...a tu vyčkávajúca na svoju obeť

Radi spomíname na nočnú túru člnkom po rieke. Mali sme vynikajúceho sprievodcu. Silným svetlom osvetľoval brehy rieky, stromy a neuveriteľne rýchlo rozoznal aj toho najmenšieho vtáčika ukrytého medzi hustými steblami vysokej trávy. Okrem množstva vtáctva sme videli spiaceho jaštera na konári stromu, malého krokodílika v rieke, a to všetko spojené s nádherným nočným koncertom.

Len šťastlivcom sa podarí vidieť stádo slonov, ktorí migrujú pralesom stále po tej istej trase, ktorú si dokážu neuveriteľne zapamätať. Ich trasa vedie aj neďaleko nášho rezortu a koncom novembra 2009 tadiaľ prechádzali. Starého samca muselo niečo veľmi rozrušiť, pretože rozbil drevenú cestičku za rezortom, nádrž na vodu a ošúchal steny niekoľkých budov. Stalo sa to o druhej v noci. Nie som si istá, či obyvatelia rezortu boli v tom momente šťastlivcami, ktorí mohli vidieť na vlastné oči slona, a to ešte rozzúreného.

Súvislý drevený chodník tu prerušili slony

Súvislý drevený chodník tu prerušili slony

Posledné ráno v panenskej prírode nás prebudil strašný rachot na strechách našich príbytkov. Vystrašení sme vyskočili z postele a to len malé opičky šantili na štítoch striech. Po raňajkách na terase ožiarenej prebúdzajúcim sa slniečkom sme sa rozlúčili s divou prírodou a rýchla loď nás neodvratne ťahala späť do civilizácie. Cestou sme ešte mali možnosť vidieť opice, vtáky, krokodíla a diviaka, ktorý sa zatúlal k rieke pre potravu.

Kmeň stromu v dažďovom pralese

Kmeň stromu v dažďovom pralese

Loď zakotvila v Sandakane, ktoré bolo v minulosti strediskom pašerákov zbraní, žili tu ľudia rôznych národností, Európania, Afričania, Arabi, Číňania. Samotný názov Sandakan znamená v preklade „záložňa". Tiež nám pripomenul názov filmu Sandokan, ktorý bežal u nás v televízií pred mnohými rokmi. A vraj skutočne sa dej filmu odohrával tu a v okolí. Čulý obchodný ruch mesta prerušila 2. svetová vojna, Japonci ho zrovnali zo zemou. Po vojne sa opäť pozviechalo. Dnes je to mesto plné zelene, žije hlavne obchodom a turistikou.

Tu sme navštívili pekný koloniálny dom spisovateľky Agnes Keith, ktorá prišla do Sandakanu za svojim manželom Američanom, vyslaným do tejto oblasti za správcu lesov. Vtedy napísala knihu „Land below the wind" o živote ďaleko od domova. Počas japonskej okupácie bola väznená, zo začiatku len v domácom väzení, neskôr na ostrove pri Sandakane. Japonský dôstojník v nej rozpoznal obľúbenú spisovateľku a požiadal ju, aby písala o súčasnej situáci. Tak sa aj stalo, až na to, že sa rozhodla písať dve knihy naraz - jednu podľa chuti Japoncov a druhú o pravdivej skutočnosti. Tajné písomnosti schovávala do kufra, neskôr ich zašívala do handrenej bábiky. Kniha sa volá „Three came home".

V dome spisovateľky Agnes Keith

V dome spisovateľky Agnes Keith

Ďalší bod programu bol hrob austrálskych a anglických vojakov z druhej svetovej vojny. Pravdu povediac v tej horúčave a únave po celom dni sa nám už nechcelo pozerať nejaké pamätníky padlým. Možno z úcty k jednému Austrálčanovi a jeho manželke Novozélanďanke, ktorí boli s nami v skupine, sme tam predsalen išli. Bolo to zaujímavé, a dojímavé. Na paneloch boli krátke články, ktoré hovorili o tom, čo všetko si muselo 2500 zajatcov vytrpieť pod tvrdou rukou Japoncov. V pamäti mi zostalo, ako ich zo Sandakanu presúvali na iné miesta stovky kilometrov, cez hustú džungľu, naboso, zle oblečených, s minimálnym prídelom potravy a naložených ťažkou muníciou. Väčšina podľahla chorobám a únave v neľútostných podmienkach. Spali na holej zemi a pijavice, ktoré striehnu na každú teplú krv, si na nich hodovali. To však bolo to najmenšie nebezpečenstvo. Dozorcovia ich bili po vredoch, ktoré mali na nohách od ťažkého pochodu džungľou. Zo sto utečencov prežilo len šesť. Mnohých na úteku zabili japonskí vojaci, niektorí nezvládli orientáciu v džungli a každodenný boj o prežitie a tak radšej volili dobrovoľnú smrť. Iným pomohli domorodci, ale veľakrát sa stalo, že im pomohli len nooko a vzápätí ich udali. Také bolo nariadenie od Japoncov, kto neudá utečenca, zomrie sám. Japonskí vojaci boli mimoriadne krutí, napriek medzinárodnej konvencii o zajatcoch aj tých, čo toto peklo prežili do konca vojny, postrieľali.      

Na druhý deň sme si prenajali malé autíčko a vybrali sme sa asi 100 kilometrov na juh, kde mala byť najväčšia jaskyňa Bornea Gomantong. Táto je známa tým, že v nej žijú dva milióny netopierov a milión lastovičiek. Zvlášť lastovičky zaujímajú dôležitú rolu, domorodci totiž raz do roka, počas dvoch týždňov, zhadzujú lastovičie hniezda, urobené z lastovičích slín a peria. Tieto potom prepierajú, aby hniezdo zostalo čisté a predávajú na čínsky trh do Hongkongu. Kilo hniezd je ocenené na hongkongskom trhu na 1500 dolárov. Je to tradícia stará niekoľko storočí, ktorú tu začal ešte čínsky cisár okolo roku 1500. Číňania veria, že polievka z prvých lastovičích hniezd im dodá zázračnú silu. Lastovičky si potom urobia druhé hniezdo, ale na to už nemajú dostatok vlastných slín a tak ho lepia z vody a z blata. Jaskyňa je do výšky niekoľkých metrov pokrytá lastovičím trusom, ktorý sa tu nahromadil za dlhé roky a v tom všetkom neskutočné množstvo švábov. Mali sme neuveriteľné šťastie, lebo práve keď sme tam prišli, tak mladí chlapci na dlhých rebríkoch a lanách vykonávali túto riskantnú činnosť - zhadzovanie hniezd. Jaskyňa je vysoká 60-70 metrov a treba sa dostať do tých najodľahlejších kútov, kde pracovité lastovičky vybudovali domčeky pre svoje malé ratolesti. Mnoho mladých chlapcov sa nedočkalo odmeny za náročnú prácu, zaplatili svojim životom, ale stále sa nájdu iní, ktorých zláka bohatá odmena, aj keď určite nie taká veľká, akú dostane čínsky predajca v Hongkongu.

Dole bambusové rebríky, po ktorých sa chlapci šplhajú až do výšky 70 metrov

Dole bambusové rebríky, po ktorých sa chlapci šplhajú až do výšky 70 metrov

V jaskyni

V jaskyni

Lastovičie hniezda sa pripravujú na export

Lastovičie hniezda sa pripravujú na export

                                                    Pokračovanie v 3. časti

 

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Všade sú míny, dávajte pozor, kam šliapete. Oslobodzovanie Mosulu potrvá

Islamský štát nemá veľkú šancu ubrániť svoje najväčšie mesto. Zároveň nemá kam ujsť a civilistov berie ako rukojemníkov.

EKONOMIKA

Rumuni aj Bulhari sú na tom s dôchodkami lepšie ako Slováci

Oveľa lepšie vyhliadky má Česko, Poľsko, Maďarsko, Rumunsko a Bulharsko.

KOMENTÁRE

Dráždenie čínskeho draka

Donald Trump si už stihol pohnevať Peking. Zrejme to nebolo nedorozumenie.


Už ste čítali?