Vietnam - Laos 1. časť

Autor: Magdaléna Matejková | 23.5.2013 o 19:00 | Karma článku: 8,97 | Prečítané:  1305x

Vietnamsko-laoské dobrodružstvo sme začali plánovať už vo februári 2008, keď sme navštívili len na pár dní Vietnam a na dva týždne Kambodžu. Cestou sme stretávali nadšených cestovateľov z rôznych kútov sveta a všetci veľmi odporúčali Laos. Zo začiatku sme o tom len snívali, ale už v októbri 2008 sme cestu intenzívne pripravovali. Najlepší termín boli Vianoce a prelom roka, lebo v tomto období je tam na cestovanie najlepšie počasie a tiež sme mohli využiť kopec voľna, ktorý nám kalendár nadelil.

Zároveň sa nám splnil aj ďalší sen, že sme Vianoce netrávili sami dvaja ďaleko od domova, pretože sa k nám pridal Skippy s priateľkou Motýlikom. 19.12.2008 sme s ruksakmi na chrbtoch dorazili do Hanoja. Mali sme taký neistý súhlas od priateľa, že nás možno niekto bude čakať na letisku a odvezie do hotela. A ozaj tam stál Vietnamec s našim menom, ktorý sa nám prihovoril slovensky. V Hanoji žije 2000 Vietnamcov, ktorí hovoria slovensky, ešte za čias totality študovali na Slovensku. Tak pozor na reči až sa budete prechádzať hanojskými uličkami. V hoteli sme sa pripojili k druhej časti našej výpravy, Skippymu a Motýlikovi. Ešte v ten večer sme odchádzali lôžkovým vlakom na severovýchod Vietnamu do Sapa. Vlak bol celkom pohodlný a cestu sme začali prípitkom marhuľovice a popritom sme mohli priamo z vlaku sledovať Vietnamcov v ich príbytkoch ako trávia všedný neskorý večer. Niektorí pozerali televíziu, pamätám si jedneho pána, ako sa na posteli obliekal do pyžama. Toto všetko je umožnené cestujúcim bez príplatku, len preto, že hanojská železnica ide pomedzi domy asi na jeden meter od budov.

V hanojských uliciach

V hanojských uliciach

V hanojských uliciach

V hanojských uliciach

V hanojských uliciach

V hanojských uliciach

Nadránom sme dorazili do mesta Lao Cai, kde nás už čakalo asi dvadsať Vietnamcov a každý nás bol ochotný odviezť nasledujúcich 50 kilometrov do cieľovej stanice - Sapa. Bolo dosť zima, ale kým sme asi hodinu chodili s ruksakmi na chrbtoch od jedného hotelíka k ďalšiemu, tak sme sa celkom zohriali a nepotrebovali sme ani marhuľovicu. Už pri prvom hoteli sa k nám pripojili dve či tri domorodé žienky s tým, že sa nám pokúšali niečo predať. Napriek tomu, že sme nejavili o kúpu záujem, stále nás nasledovali. Nakoniec sme sa ubytovali v hoteli s krásnym výhľadom na kopce. Sapa je vysokohorské mestečko, kde mali letné sídla francúzski kolonialisti, keď sa v Hanoji kvôli horúčavám a vlhku nedalo vydržať.

Koloniálne budovy v Sapa

Koloniálne budovy v Sapa

Domorodí obyvatelia - Hmongovia žijú v dedinkách roztrúsených po kopcoch. Je tam sedem rôznych kmeňov a dajú sa veľmi ľahko rozoznať, pretože každý kmeň má iné oblečenie, hlavne ženy dodnes nosia tradičné kroje. Ženičky denne prichádzajú z hôr do mesta na trh, kde predávajú podomácky vyrobený tovar, látky farbené indigom, pletené koše, vyšívané oblečenie, náramky a náušnice, ktorými sa aj oni samy zdobia. Okrem toho je dostať veľa druhov ovocia, zeleniny, mäso a aj hotové jedlo, ktoré pripravujú priamo pred vašimi očami.

Malý trh

Malý trh

Napriek tomu, že sme sa vo vlaku až tak pohodlne nevyspali, rozhodli sme sa, že ešte v ten deň si urobíme výlet do okolia. Vyšli sme z hotela a naše tri ženičky nás čakali. Išli sme si zajednať výlet, potom na obed a ženičky vždy pekne počkali na nás. O druhej popoludní sme vyrážali malá skupinka - my štyria, dve Japonky a sprievodkyňa - do neďalekej dedinky Cat-Cat, asi 7 km po veľmi kopcovitom teréne. A naše žienky stále za nami. Už si ani nepamätám, kedy sa s nami nadobro rozlúčili, ale viem, že ešte boli s nami pred hotelom po túre. Napriek tomu, že sme od nich nič nekúpili, boli milé, usmievavé, snažili sa s nami komunikovať chabou angličtinou, ktorú pochytili od turistov. Boli to také úžasné figúrky, že môj popis by na to nestačil.

Hmongáčka v typickom oblečení

Hmongáčka v typickom oblečení

V indigovom modrom z iného kmeňa

V indigovom modrom z iného kmeňa

Vyšívajú ale si aj pospia

Vyšívajú, ale si aj pospia

Každý deň putujú z hôr do mesta

Každý deň putujú z hôr do mesta

Sapa má množstvo dobrých reštaurácií s chutnými jedlami a bez problémov si môžete dať super kapučínko a tiramisu. Na druhý deň sme si urobili ďalší výlet do okolia, tentoraz to bola náročnejšia túra a samozrejme opäť v sprievode domorodých ženičiek. Jedna z nich mala na chrbte uviazané asi dvojmesačné dieťa a takto s nami prešla 15 km po náročnom teréne. Keď bolo treba, dieťa nakojila, všetky sa stále usmievali a keď bol terén veľmi náročný, tak nám ešte podávali ruky, aby sa nám ľahšie išlo. Videli sme pekné, ale veľmi chudobné dedinky, kde bežne šesťročné dievčatko sa hrá pri ceste a na chrbte má dvoj-trojmesačného súrodenca. Všade okolo sú vysoké hory, ktoré pozvoľna prechádzajú do ryžových terás.

Ryžové polia

Ryžové polia

Deti z horských dediniek v okolí Sapa

Deti z horských dediniek v okolí Sapa

Matky nepotrebujú opatrovateľky, dieťa je s nimi celý deň

Matky nepotrebujú opatrovateľky, dieťa je s nimi celý deň

Nasledujúce ráno sme pokračovali v malom mikrobuse, natlačení s domorodcami, horskými cestičkami do hraničného mesta Dien Bien. Dien Bien je miesto, kde Vietnamci bojovali proti francúzskym kolonialistom, inak nič zaujímavé. Prespali sme vo vládnom hoteli a o 5.00 ráno nás už čakal súkromne dojednaný mikrobus, ktorý nás mal previezť cez vietnamsko-laoské hranice a potom ešte 100 km do najbližšieho laoského mestečka. Na hraniciach sme boli buď veľmi skoro, alebo tadiaľ chodí tak málo ľudí, že úradníci nastupujú do služby, len keď sa objavia cestujúci. Tak sme pekne počkali, kým zobudia colníka, ten prišiel s hŕbou papierov, otvoril svoj úrad, vykonal potrebné zápisy, zavrel úrad. Potom sme chvíľku počkali, kým sa zobudil pasovák, ktorý pred sebou niesol asi desať pečiatok, ktoré nám nabúchal do pasov. Napriek tomu, že sme tam poriadne dlho čakali, domáci sa tvárili, že je všetko v najlepšom poriadku a s úsmevom nám zaželali šťastnú cestu. Potom prišli laoské hranice, tam to isté, len sa čakalo dlhšie. Nie nadarmo nám ktosi hovoril, že Laos by mal mať prímenie - lenivý. Kým sme čakali, prifrčala z vietnamskej strany motorka s mladou Holanďankou. Videla som, že motorkár niečo dohovára s našimi šoférmi. Hneď som vedela, koľko bije, tak som rýchlo vysvetlila Holanďanke, že mikrobus sme si najali a zaplatili my. Ak chce, môžeme ju zviezť s tým, že sa s nami podelí na nákladoch. Motorkár si už medzitým stihol dojednať kšeft, vyinkasoval od našich šoférov 300 000 dongov a nútil Holanďanku, aby im za cestu vopred zaplatila 500 000 dongov. On samozrejme už predtým dostal zaplatené za dovezenie na hranice. Takže čistý zisk za nič 300 000 dongov pre motorkára a naši šoféri 200 000, tiež za nič, lebo cesta mikrobusom už bola zaplatená nami. Nakoniec musel 300 000 vrátiť a nadávajúc na nás, našťastie sme mu nerozumeli, odišiel. Chudák, nevedel, že my sme boli cvičení v Nigérii.

Nočná prechádzke v Dien Bien - predaj mäsa

Nočná prechádzke v Dien Bien - predaj mäsa

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Všade sú míny, dávajte pozor, kam šliapete. Oslobodzovanie Mosulu potrvá

Islamský štát nemá veľkú šancu ubrániť svoje najväčšie mesto. Zároveň nemá kam ujsť a civilistov berie ako rukojemníkov.

EKONOMIKA

Rumuni aj Bulhari sú na tom s dôchodkami lepšie ako Slováci

Oveľa lepšie vyhliadky má Česko, Poľsko, Maďarsko, Rumunsko a Bulharsko.

KOMENTÁRE

Dráždenie čínskeho draka

Donald Trump si už stihol pohnevať Peking. Zrejme to nebolo nedorozumenie.


Už ste čítali?