Iný kraj, iný mrav alebo Slovenka v kórejskej nemocnici

Autor: Magdaléna Matejková | 25.1.2013 o 15:29 | Karma článku: 12,58 | Prečítané:  1800x

Niekto písal o pobyte v nemocnici, tak som si okamžite zaspomínala na mojich päť dní strávených v kórejskej nemocnici pred pár rokmi. Nedalo mi, aby som sa o túto zaujímavú skúsenosť nepodelila aj s vami.

Nešťastnou náhodou som spadla a pocítila bolesť v kolene. Najskôr som tomu nepripisovala dôležitosť a dva týždne som sa snažila nohu rozchodiť. Keďže neprichádzalo zlepšenie, navštívila som chirurgiu v  známej nemocnici hlavného mesta Soulu, kde som toho času bývala. Röntgenové vyšetrenie ukázalo, že všetky kostičky sú na poriadku a hneď na druhý deň som bola objednaná na magnetickú rezonanciu. To je tá lepšia stránka kórejského zdravotníctva, žiadne čakanie, ale samozrejme, že si za to musíte patrične zaplatiť. Našťastie, náklady za moje vyšetrenie znášala poisťovňa. Výsledok tohto vyšetrenia už nebol ku mne taký láskavý a lekár odporučil ako jediné možné riešenie operáciu, na ktorú ma objednali o pár dní.

Nastúpiť som mala v nedeľu popoludní a v pondelok v ranných hodinách ma mali operovať. V sprievode manžela som sa vybrala  do nemocnice. Keďže poisťovňa mi nechcela hradiť jednotku izbu (dvojku nemali), bola som umiestnená do malej izbietky s troma posteľami. Prekvapenie nastalo v okamihu, keď som  do nej vstúpila. Na jednej z postelí ležala staršia pani a vedľa nej sa vyvaľovala  jej dcéra, manžel a vnúčik si našli miesto na ležadle, ktoré bolo vysunuté spod postele. Zostali až do neskorých večerných hodín, a preto som aj ja trvala na tom, aby ma manžel neopustil. O deviatej večer, keď museli návštevníci zanechať priestory nemocnice, som dostala strach z divnej atmosféry, ktorá ma obklopovala. Naliehala som na manžela, aby uprosil personál a pustili ma na noc domov s tým, že v skorých ranných hodinách budem späť. Nesúhlasili, až neskôr som pochopila, prečo. Asi o desiatej prišli do izby dvaja mladí medici, ktorí začali premeriavať moje koleno, kresliť po ňom a všetko zaznamenávali do papierov. O jedenástej v noci ma odprevadili na röntgen. Röntgenovalo sa minimálne hodinu v rôznych polohách. Bolo mi zima, chcelo sa mi spať. O polnoci som bola povolaná do vyšetrovne,  kde okrem normálneho vyšetrenia som musela na boľavej nohe skackať, robiť rôzne predklony a pod. Neskoro po polnoci som sa konečne dostala do postele, ale ešte ani vtedy mi kórejská nemocnica nedožičila oddych. Dvere mali veľkú vetraciu medzeru v spodnej časti, kadiaľ prenikalo svetlo z chodby a hlavne hluk pobehujúceho personálu. Celú noc sa pracovalo, sestričky niekoľkokrát vošli aj do našej izby kvôli rôznym vyšetreniam mojich spolubývajúcich.

Ani nad ránom ruch neutíchal a prevalil sa do bežného dňa. Bola som ozaj rada, keď ma konečne viezli na operačnú sálu. Pred vchodom do operačného traktu bola plná čakáreň ľudí. Vošli sme dovnútra, chvíľu čakali a zrazu nastal problém: že ma nemôžu operovať, lebo tam nie je môj manžel. V prvom momente mi napadlo, veď môj manžel nie je lekár a ako by im pritom pomohol? Našťastie manžel prišiel. Vzápätí ma zastrčili do malej miestnosti, ktorá bola dosť rozhádzaná na to, že ma v nej mali operovať. Ale asi mali na to dôvod, zrejme to všetko potrebovali k operácii. Ďalší postup si nepamätám, len keď ma viezli po operácii z operačného traktu, všetky krky v čakárni sa naťahovali mojim smerom a medzi nimi som zočila známu tvár môjho manžela. Neskôr mi vysvetlil, že každý pacient musí byť sprevádzaný blízkym rodinným príslušníkom, ktorý v prípade komplikácií počas operácie môže rozhodnúť o postupe. Nad dverami do operačného traktu sú digitálne vyznačené čísla jednotlivých operačných sál, vedľa meno práve operovaného pacienta a čas, ktorý ukazuje, dĺžku trvania operácie.

Ako cudzinke mi urobili láskavosť a previezli ma na štvorposteľovú izbu, ktorá bola väčšia a mala vlastnú kúpeľňu a WC. Supéééééééér, tešila som sa, lebo na izbe ležalo len jedno dievča a vedľa nej na posteli sedela jej matka. Len na okraj, dievča malo  operovaný noštek, čo je jedna z mnohých operácii, ktoré si mladé Kórejky dávajú kvôli kráse robiť.

Cítila som sa fajn až do momentu, kým sa izba nezačala zapĺňať ďalšími pacientkami a ako to už v Kórei chodí, aj rodinnými príslušníkmi. Mojou „najobľúbenejšou" spolupacientkou sa stala pani hneď vedľa mňa. Vošla do miestnosti s hlasitým hovorom, nasledovaná jej manželom. Ticho nastalo, až keď spoločne odišli do reštaurácie na večeru. To sa môže a bežne okolo kórejských nemocníc vidieť chodiť po uliciach pacientov v pyžamách, niektorých vezú príbuzní na vozíčkoch alebo si chorý ťahá na kolieskach za sebou infúziu, s ktorou ide aj do reštaurácie. Pritom v preľudnenej Kórei sú nemocnice v rušných centrách, kde sa pohybuje veľa ľudí.

Ale poďme späť do nemocničnej izbičky. Mamička „Operovaného nošteka" si takmer do polnoci pozerala všetky svoje obľúbené televízne seriály, kým dcérenka už spinkala. Bola som trpezlivá, a keď televíziu konečne vypla, upadla som do slastného spánku, ktorý prerušil zlý sen. Do izby so smiechom vtrhla moja „obľúbená" spolupacientka, zažala svetlo a obaja s manželom sa začali pripravovať na dobrú noc. Bola práve jedna hodina v noci. Našťastie aj tu som sa dočkala konca. Lenže rozrušená nočným životom som asi o hodinu potrebovala ísť na toaletu. To, že sestričky pri podobných podujatiach neasistujú ešte spomeniem neskôr. Podarilo sa mi nahmatať pridelené  barly a pokúšala som sa prekonať vzdialenosť medzi posteľou a toaletou. Nebolo to jednoduché, keďže navyše som musela zdolať prekážku, spiaceho manžela mojej spolupacientky. Toho som nechtiac zobudila, ale bol veľmi milý, pretože vstal a pomohol mi prekonať schodík medzi podlahou izby a toalety. Avšak to chudáčisko nemal robiť, lebo za to sme sa obaja dostali do obrovskej nemilosti jeho manželky. Mimochodom, ona prišla do nemocnice po seknutí v krku, ktoré zapríčinil neopatrný taxikár, keď prudko pribrzdil. Celá vec bola trošku nahratá, pretože toto je v Kórei jedinečná príležitosť ako vytiahnúť slušné peniažky od poisťovne. A ozaj, keď prišiel poisťovák spisovať úraz, pani zaľahla s infúziou do postele a s uboleným výzorom mu rozprávala, čo sa stalo, ledva zo seba súkala slová. Len čo odišiel, prišlo ju navštíviť šesť priateliek a veselosti bolo neúrekom.

Treba vysvetliť, že v Kórei do nemocnice prichádza každý pacient aj s jedným rodinným príslušníkom, ktorý sa tam o neho stará. Pod každou posteľou je zasunuté ležadlo, na ktorom príbuzný spí. Tento napríklad zohráva dôležitú úlohu, keď sa podáva strava. Pani z kuchyne položí pred pacienta na posteľ stolík, na  ktorom je okrem množstva mištičiek s jedlom aj papierový pohárik na kávu alebo čaj, ktoré  treba zaliať horúcou vodou z automatu na chodbe. Asi nemusím vysvetľovať, ako som tam hopkala na barlách a hlavne späť s horúcou kávou. Našťastie sa ma uľútostilo jednej panej, ktorá roznášala jedlo a vždy som sa tešila, keď bola v službe, lebo inak nastal pre mňa problém. Ale veď nie vždy som musela mať kávu alebo čaj, o to viac som si tieto teplé nápoje vážila. Všetci sa čudovali, že môj manžel ma prišiel pozrieť len popoludní a na noc nezostával. Mimochodom,  oficiálne  platí, že o deviatej večer musia príbuzní nemocnicu opustiť. Realita je však iná. Jedného dňa priviezli do našej izby babičku a s ňou prišla aj pani oblečená v peknej uniforme s volánikmi a bielou zásterkou. Časom som sa dozvedela, že babička buď nikoho nemá alebo jej rodina je zaneprázdnená, preto si najali pani z agentúry, ktorá tieto služby poskytuje. Nuž aj o babičku bolo postarané a ja som si začínala myslieť, že mám zlého manžela.

Ďalším nezabudnuteľným dňom bolo, keď prišla „Operovaný noštek" pozrieť celá široká família asi sedem ľudí, ktorí sa zvítavali a tešili zo stretnutia. Dievčatko dostalo obrovský darčekový kôš, ktoré ponúkal obchod na tento účel zriadený oproti nemocnice. Už skoro všetky moje spolupacientky taký mali v rôznych vyhotoveniach, len ja nie :). Ale vráťme sa k famílii dievčatka. Bol medzi nimi starček, ktorý už asi dosť slabo počul, ale našťastie vedel ako nastaviť patričnú hlasitosť na televízore, ktorý sa rozhodol pozerať. Tak som nemusela vstávať z postele a pomáhať mu, pretože ostatná rodinka si odbehla na kávu a mňa s ním nechali  samotnú. No aspoň sme trápne nesedeli vedľa seba, televízor sa postaral o spoločenskú kulisu, stačilo, že som si zapchala uši vankúšom.

Zdravotné sestry sú mladé, študované dievčatá a ich úlohou je podávať lieky, injekcie a infúzie. Raz sa stalo, že mi vypadla infúzia a ja som zostala v kaluži krvi. Zvončekom som privolala sestričku, ktorá mi ju ochotne nastavila späť. Krvavú posteľ si však nevšímala. Na druhý deň manžel žiadal, či by mi to nevymenili. Odpoveď bola, že vo štvrtok sa vymieňa oblečenie a ak chcem skôr, treba ísť do skladu a niekto z rodiny to môže urobiť.

S odstupom času sa už na všetky detaily nepamätám, len viem, že po operácii som okrem krátkeho spánku v noci oka nezažmúrila a to som mala ešte šťastie, že moja izba bola na konci chodby, kde nás nerušil nočný život nemocnice.

Iný kraj, iný mrav, Kórea je ozaj odlišná, a to nielen v spôsobe fungovania nemocníc. Ale tak to už chodí v odlišných kultúrach. Kórejci by sa určite čudovali praktikám v našich nemocniciach.

Nechcem však opomenúť, že po odbornej stránke bola operácia dobre zvládnutá a to je to, čo bolo pre mňa dôležité. Lekár, ktorý ma operoval, sa roky venoval len operácii kolien, takže to mal, ako sa hovorí, v malíčku.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Všade sú míny, dávajte pozor, kam šliapete. Oslobodzovanie Mosulu potrvá

Islamský štát nemá veľkú šancu ubrániť svoje najväčšie mesto. Zároveň nemá kam ujsť a civilistov berie ako rukojemníkov.

EKONOMIKA

Rumuni aj Bulhari sú na tom s dôchodkami lepšie ako Slováci

Oveľa lepšie vyhliadky má Česko, Poľsko, Maďarsko, Rumunsko a Bulharsko.

KOMENTÁRE

Dráždenie čínskeho draka

Donald Trump si už stihol pohnevať Peking. Zrejme to nebolo nedorozumenie.


Už ste čítali?